Unikátna technická pamiatka

Zaujímavá stavba, ktorú vidíme prakticky z každého miesta v Prešove, je bývalá vodárenská veža. Je postavená na konci Metodovej ulice na terajšom Námestí Národného povstania, na najvyššom bode miestnej časti Táborisko. Táto unikátna stavba bola postavená začiatkom dvadsiateho storočia, na vtedajšiu dobu veľmi pokrokovou stavebnou technológiou. Autorom projektu bol Viliam Glasz. Bol to jeho prvý projekt po príchode do Prešova. Viliam Glasz bol tiež autorom projektu Bosákovej banky. Takéto technické zariadenie v centre mesta nenájdeme nikde inde.

    Stavba je postavená na pozemku s trojuholníkovým pôdorysom, ktorý bol oplotený. Vstupom do objektu bola bránka z pohľadu od Metodovej ulice. V troch úrovniach boli po obvode chodníky so zábradlím. K betónovému zásobníku na vodu sa dalo dostať po oceľových rebríkoch. Nad nádržou, ktorá mala objem niekoľko desiatok metrov kubických bolo tiež zábradlie. Bol tam umiestnený kovový poklop, ktorým sa dalo vojsť do nádrže, pravdepodobne za účelom revízie a čistenia. V prostriedku stavby boli zvisle umiestnené tri oceľové rúry. Jednou sa voda vytláčala do nádrže, druhou  sa odvádzala do vodovodných rozvodov. Tretia slúžila ako vzdušník na odvzdušnenie nádrží, ktoré boli osadené v zemi v záhrade severne od veže za rodinnými domami. Voda slúžila na technické účely.

    O tejto stavbe je veľmi málo informácií. Celé detstvo som prežil v tejto lokalite, v rodinnom dome na rohu ulíc Moyzesová a Krátka (domy v tejto časti ulíc ustúpili výstavbe domu smútku). V čase školských prázdnin to bolo miesto, kde sme sa zhromažďovali. Keď väčšina ľudí bola v práci, tak my sme podnikali výstupy na vežu po rebríkoch. Vstup bol samozrejme zakázaný. Keď sme trošku podrástli, tak sme hore vyšli po rebríkoch a tí odvážnejší sa spustili dole po potrubí. Občas nás ponaháňal aj okrskový príslušník Verejnej bezpečnosti (dnešná polícia). Vzhľadom k tomu, že bol starší a trošku obéznejší pán, nemal šancu nikoho chytiť. Považovali sme to tiež za druh zábavy. Za celú dobu, ktorú si pamätám, nemal nikto žiaden úraz. Skôr to bolo pri bicyklovaní. Toto miesto bolo ako stvorené pre naše šantenia. Ako starší sme sa tam chodili opaľovať a vytešovať z krásneho pohľadu ne celé mesto. Za priaznivých poveternostných podmienok bolo vidno aj štíty Vysokých Tatier.

    Spomínam si na jeden úsmevný príbeh. Moji rodičia chovali moriakov, s ktorými sme zažili pekné divadielko. Naši moriaci dokázali vyliezť po rebríkoch hore, ale dole im to už nijako nešlo, tak sme ich po jednom museli ručne zniesť a zatvoriť, aby túto atrakciu už nezopakovali. V zimnom období sme mali pred vežou rešpekt, no aj tak sme sa nenudili. Pod vežou od Ulice Vajanského po ulicu Slovenská bol pre motorové vozidlá vjazd zakázany a táto časť ulice bola vyhradená pre sánkovanie.