V ZNAMENÍ HUDBY (Peter Švorc)
Deň pred tým, ako 22. októbra 1915 v americkom meste Cleveland podpísali americkí Slováci a americkí Česi dohodu o vzájomnej spolupráci a vytvorení spoločného česko-slovenského štátu, nazvanú Clevelandská dohoda, v prešovskej robotníckej rodine uzrel svetlo sveta chlapec, ktorému dali meno Viliam.
21. októbra 1915, v čase, keď prvá svetová vojna ešte len naberala na intenzite, sa narodil budúci hudobník, skladateľ a dirigent Viliam Tarjányi, ktorý svojou činnosťou výrazne zasiahol do prešovského, ale aj slovenského hudobného diania.
Aj keď sa narodil ešte v rakúsko-uhorskom Prešove, jeho život bol spojený s československým Prešovom. Tu, v medzivojnovom období, keď mladý Tarjányi začal siahať po husliach, mal dostatok veľkých hudobných vzorov. Medzi najväčšie patrili hudobní skladatelia Štefan Moyzes a Ján Pöschl. S Pöschlom neskôr úzko spolupracoval najmä v rámci Robotníckej hudby, ktorú Pöschl založil pri Robotníckom kultúrnom spolku.
Aj keď mal Tarjányi dobrých učiteľov hudby, ako boli Margita Pálová, Jozef Brabec, Alojz Kubišta, ktorí ho v nej usmerňovali a pomáhali mu hudobne rásť, nenaplnil sa jeho sen vyštudovať hru na husliach. Bola to pre chudobného chlapca drahá záležitosť, ktorú mu rodičia aj pri dobrej vôli nemohli poskytnúť. Snáď istým zadosťučinením vtedy ešte len pre 13-ročného muzikanta bolo, že bol v roku 1928 vybraný medzi najlepších interpretov na Slovensku, ktorí po návrate Jána Levoslava Bellu na Slovensko za prítomnosti skladateľa reprezentovali v Martine slovenskú hudobnú kultúru.
Po ukončení štúdia na gymnáziu a následne Učiteľského ústavu v Prešove začal pôsobiť ako učiteľ v Kapišovej a potom v Lipovej. Tu sa dostal do konfliktu s vrchnosťou, keď v roku 1941 odmietol založiť v obci miestnu organizáciu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Nasledovalo prepustenie zo školských služieb a potom povolávací rozkaz do slovenskej armády. S ňou sa dostal v roku 1943 na východný front do Sovietskeho zväzu. Jeho čata dezertovala, prebehla k Červenej armáde. Zajateckú anabázu skončil v tábore Usmaň vo Voronežskej oblasti, keď ho v Jefremove prijali do 2. paradesantnej brigády formujúceho sa prvého čsl. armádneho zboru. Na husle však nezabudol. Práve naopak, tie mu a jeho vojenským druhom pomáhali prekonávať ťažkosti odlúčenia i frontových útrap. Vďaka nim sa zoznámil s Vítom Nejedlým, skladateľom, dirigentom a zakladateľom armádneho umeleckého súboru v ZSSR, hral generálovi Ludvíkovi Svobodovi, neskoršiemu československému prezidentovi a mnohým ďalším československým politikom. V máji 1944 pri nemeckom leteckom útoku bol ranený do ruky, čo ho poznačilo na celý život. Tri prsty ľavej ruky už nemohli dobre plniť svoju úlohu pri hre na husliach. Preto Viliam Tarjányi prechádza k dychovým nástrojom.
Povojnový Prešov si ho preto pamätal už len ako muzikanta patriaceho dychovke. No a tá sa skutočne stala jeho doménou. Účinkoval v Pöschlovom orchestri Robotníckeho kultúrneho spolku a po Pöschlovej smrti v r. 1961 sa stal jeho vedúcim a dirigentom. Popri tom už ako učiteľ na Jedenásťročnej strednej škole na Mudroňovej ulici založil pioniersky dychový orchester Červená šatka, ktorý sa od roku 1961 stal súčasťou Okresného domu pionierov a mládeže. Zásluhou V. Tarjányiho sa začala písať nová éra v mládežníckej dychovej hudbe, ktorá získala netradičnú formu, ale aj v poňatí dychovej hudby, dovtedy na Slovensku len málo hranej. Vysoko vzrástla aj jej úroveň. Činnosť i prezentácia vysokej kvality prešovského mládežníckeho dychového orchestra začala presahovať rámec mesta, okresu, kraja aj republiky. Dychovka získala úspechy aj v kolíske dychovej hudby –v Čechách. Pre Tarjányiho dychovku sa začali otvárať možnosti vystúpiť na rôznych hudobných festivaloch a súťažiach, ako boli napr. Celoslovenská súťaž dychových orchestrov mladých v Bratislave (1962, 2. miesto), Ústredné kolo celoštátnej súťaže dychových orchestrov mladých – Kmochov Kolín (1967, 2. miesto), medzinárodná súťaž INTER-TIE v Middlesbroughu v Anglicku (1968), za ktorú súbor dostal doma titul Laureát krajskej ceny, Celoslovenský festival mládežníckych orchestrov – VII. Pádivého Trenčín (1972, 1. miesto), účasť na II. medzinárodnom svetovom festivale dychových orchestrov mladých vo Viedni (1973), kde získali cenu za najlepšiu interpretáciu.
Pod Tarjányiho vedením sa súbor stal sedemkrát víťazom Podtatranského festivalu mládežníckych dychových orchestrov. Prišli aj mnohé ocenenia. Minister kultúry SR básnik Miroslav Válek udelil Viliamovi Tarjányimu v r. 1972 čestný titul Zaslúžilý pracovník kultúry. V r. 1973, keď sa začala udeľovať Cena mesta Prešov, bol V. Tarjányi medzi jej laureátmi, v r. 1993 mu Rada Slovenského hudobného fondu – Združenie dychových hudieb Slovenska udelila Cenu Karola Pádivého za celoživotnú prácu kapelníka, prácu s mladými hudobníkmi i za tvorbu pre dychové orchestre.
Viliam Tarjányi koncertoval pred mnohými osobnosťami zo sveta kultúry i politiky a vždy sa jeho umenie stretlo s uznaním a obdivom. Popri tom, samozrejme, slová uznania padli aj na adresu jeho pôsobiska – Prešova, na ktorý bol tento umelec vždy hrdý a k nemu sa hlásil.