Stredoveké bratstvá v Prešove (Marcela Doménová)
Popri zabezpečovaní hmotných potrieb sa stredoveký človek staral aj o svoju dušu. Neodmysliteľnou súčasťou každodenného života Prešovčanov v každej sociálnej vrstve bola cirkev a kresťanské náboženstvo. Pre stredovek bola typická konfesionálna jednota v rímskokatolíckom náboženstve. Aktívny duchovný život mesta predstavovali nielen sakrálne stavby – kostoly, kaplnky, kláštor a pôsobenie kléru, ale aj zainteresovanosť obyvateľov a cechov v duchovných bratstvách, ktorých počet bol v Prešove značný.
K prejavom zbožnosti patrili aj bratstvá (fraternitas, Bruderschaft) – spolky. Spočiatku sa v nich združovali kňazi, neskôr aj laici. Mali konfesionálny, ale aj sociálny, svojpomocný charakter. Remeselníci toho istého remesla sa združovali okolo oltára svätca, patróna ich remesla, o ktorý sa starali, udržiavali ho a uctievali jeho kult, pričom sa jeho meno dostalo spravidla aj do názvu bratstva.
K najvýznamnejším v Prešove patrilo zrejme laické náboženské Bratstvo Božieho tela s vlastným oltárom vo farskom Kostole sv. Mikuláša. Jeho členmi boli muži i ženy. Dbali najmä na náboženské obrady, modlitby, slúženie omší za svojich živých i nebohých spolubratov. K bratstvám spätým s istým remeslom patrilo Bratstvo debnárov, ktorého patrónom bol sv. Ján Krstiteľ, Bratstvo kožušníkov uctievalo sv. Katarínu a jej oltár vo farskom kostole, Bratstvo krajčírov sv. Žofiu a oltár vo farskom kostole, Bratstvo mäsiarov uctievalo sv. Vavrinca, Bratstvo plátenníkov kult Troch Kráľov, Bratstvo sládkov kult sv. Kríža, Bratstvo obuvníkov malo patrónku Pannu Máriu. V spojení s Bratstvom (blahoslavenej) Panny Márie, respektíve s jej oltárom sa vyskytli odkazy súvisiace s mestským špitálom či špitálskym Kostolom Panny Márie, alebo s kláštorom sv. Trojice (rád karmelitánov), ale aj Kostolom sv. Leonarda. V meste pôsobilo aj Bratstvo olejníkov s patrónkou Máriou Magdalénou, alebo aj Bratstvo hrnčiarov, Bratstvo garbiarov. Okrem identifikovaných bratstiev možno uviesť aj tie, ktoré sa nedajú nateraz bližšie špecifikovať či určiť ich prepojenie na remeslo, hoci aj u nich spočívala hlavná náplň v modlitbách a slúžení omší za zosnulých. Patrilo k nim Bratstvo sv. Leonarda, Bratstvo sv. Anny, ktoré sa združovalo v kláštore, Bratstvo matky [Božieho] milosrdenstva, Bratstvo sv. Michala archanjela najskôr vo farskom kostole, Bratstvo Všetkých Svätých alebo Bratstvo (martýrov) sv. Fabiána a Sebastiána pri farskom Kostole sv. Mikuláša. Popri nich je doložená existencia ďalších oltárov, ako uctievanie oltára Sv. Eleny/Heleny, Sv. Barbory, sv. Juraja (martýra) a sv. Mikuláša vo farskom kostole.
Prislúchať k bratstvu znamenalo aj povinnosť zúčastňovať sa na svätých omšiach, procesiách i ceremoniáloch a obetovať – darovať mu značnú časť svojich financií a majetku. V poslednej vôli odkazovali najmä financie, alebo časť nehnuteľnosti (dom, pôda) i hnuteľnosti (odev, riad, šperky, lepší inventár domácností), ojedinelo financie na vydržiavanie a podporu kaplánov, na údržbu oltárov, vybavenie kostolov a na liturgické predmety. Náboženské bratstvá, podobne ako remeselnícke cechy, spájali členov podobného záujmu a tvorili obec v mestskej obci. Mešťania mohli byť súčastne členmi viacerých náboženských bratstiev.