PREŠOV V ZÁVERE DRUHEJ SVETOVEJ VOJNY (Martin Pekár)
Prešovčania veľmi dobre vedia (a mnohí dokonca ešte sami pamätajú), že ich mesto bolo oslobodené 19. januára 1945. O tom, kým a za akých okolností, bolo už popísané veľa. Pozrime sa teraz na obdobie, ktoré oslobodeniu predchádzalo – na hektické dni prelomu rokov 1944 – 1945.
Od jesene 1944 na Slovensku prežíval svoju agóniu ľudácky režim, ktorý sa aj v Prešove ujal moci koncom roku 1938. V podmienkach nemeckej okupácie po potlačení Slovenského národného povstania úplne stratil svoju pôvodnú tvár. Drvivej väčšine obyvateľov krajiny vrátane časti najvernejších prívržencov režimu bolo zrejmé, že sa blíži front a s ním i pád režimu.
Mimoriadna situácia si vyžiadala mimoriadne opatrenia. Najvyšším orgánom verejnej správy na východe vtedajšieho Slovenska sa stal vládny poverenec so sídlom v Prešove. Do tejto funkcie bol v októbri 1944 menovaný prešovský mešťanosta Anton Sabol-Palko. Ten si za svojho zástupcu vybral župana Šarišsko-zemplínskej župy, ktorej centrom bol samozrejme tiež Prešov, Andreja Dudáša. Vládny poverenec sa rozhodol svoju funkciu vykonávať vo svojej kancelárii na radnici a musel ju koordinovať s predstaviteľmi nemeckej armády, pretože Prešov s celým okolím bol už od septembra 1944 vojensky obsadený.
Popri strachu z nadchádzajúcich vojenských operácií trápili obyvateľov mesta aj ďalšie problémy, ktoré musel vládny poverenec ako najvyšší miestny predstaviteľ štátu riešiť. Azda najväčšie sa týkali zásobovacích ťažkostí, evakuácie a nútených prác.
Zásobovanie bolo až do decembra 1944 uspokojivé, no potom sa zhoršovalo doslova zo dňa na deň. Muselo sa realizovať výlučne z miestnych zdrojov, pretože Prešov s okolím bol od ostatných častí krajiny odrezaný. Situáciu ešte sťažovalo to, že v dôsledku vojnových udalostí prestal fungovať miestny trh, viazli dodávky elektrickej energie z elektrárne v Krompachoch, chýbali dopravné prostriedky, množili sa krádeže či výčiny nemeckých vojakov. Prežiť prechod frontu bez humanitárnej katastrofy pomohlo nakoniec to, čo bolo v predošlom období vnímané ako najväčší hendikep – poľnohospodársky charakter regiónu.
V októbri 1944 sa postupne začala nútená evakuácia vybraných častí východu Slovenska. Do Prešova sa peši či na vlastných vozoch presúvali tisíce evakuantov z celej župy. Keďže sa nepodarilo zabezpečiť vlakové spojenie do iných častí štátu, župné mesto bolo už koncom novembra preplnené. Od polovice decembra 1944 sa v spolupráci s nemeckou brannou mocou pripravoval plán nútenej evakuácie Prešova. V ňom sa rátalo s potrebou rýchleho odsunu približne 15 tisíc ľudí vo viacerých fázach. Evakuácia sa našťastie v plnom meradle nikdy nerealizovala.
Neklamným znakom príchodu frontu sa stalo povinné pracovné nasadenie, ktoré začalo koncom októbra 1944 a v decembri sa už týkalo všetkých mužov vo veku od 16 do 60 rokov. Odvedenci pomáhali pri evakuácii, stavali bunkre, kryty, zákopy, zátarasy a pod. Odvody do pracovnej služby mala zabezpečiť komisia zriadená vládnym poverencom. V jej činnosti sa naplno prejavila chaotická a beznádejná situácia. Odvody komplikoval týfus, korupcia, zlyhania členov komisie či nevyjasnenosť kompetencií medzi odvodovou a evakuačnou komisiou.
O mimoriadnom stave v meste v súvislosti s evakuáciou a nútenými prácami a o jeho význame pre Nemcov svedčí požiadavka nemeckej brannej moci, o ktorej mala v decembri 1944 rokovať vláda: „Mužské a ženské osoby, ktoré nechcú evakuovať (...), majú byť odtransportované na prácu do Nemecka na také miesta, ktoré sú ohrožené nepriateľskými náletmi a nie sú v susedstve Slovenska. To isté nech sa vzťahuje aj na mužských (...), ktorí by sa chceli vyhnúť pracovnej povinnosti.“
Situácia v meste v čase medzi vojnou a mierom bola obrovským náporom na psychiku a fyzické sily Prešovčanov. Priniesla mnoho ľudských a materiálnych strát, z ktorých sa mesto a jeho obyvatelia ešte dlho spamätávali.