Post richtára v stredovekom Prešove (Marcela Dómenová)
Mestské právo sa vyvíjalo a bolo formované jednotlivými privilégiami, mestskými štatútmi, zvykovým právom atď. Vzťahovalo sa na obyvateľov mesta ako celku a uplatňovalo sa mestskými orgánmi. Podľa privilégia z roku 1299 sa Prešov, Sabinov a Veľký Šariš riadili právom spišských Sasov a tvorili spoločenstvo troch toryských miest. Hostia boli vyňatí zo súdnej právomoci šarišských županov. Hoci sa v privilégiu nespomínajú orgány mestskej samosprávy, možno predpokladať ich podobnosť so slobodami, aké mali spišskí Sasi, t. j. slobodnej voľby richtára. Prešov bol slobodným kráľovským mestom, zároveň patril do skupiny taverníckych miest a bol súčasťou zoskupenia Pentapolitany - spolku piatich východoslovenských kráľovských miest (Košice, Bardejov, Prešov, Levoča a Sabinov).
Mestská samospráva, bola demokratickým voleným orgánom z viacerých kandidátov z radov mešťanov na čele s richtárom (Prvým známym richtára po mene bol Ján zvaný Ogh 1314). Richtár pred nástupom do funkcie skladal prísahu, kde sľuboval vernosť kráľovi a mestu, konanie rovnakej spravodlivosti voči chudobným i bohatým, zaväzoval sa chrániť bezbranných – vdovy a deti.
Richtár bol volený začiatkom januára, v termíne okolo sviatku Troch kráľov na obdobie jedného roka. Spolu s ním sa volili prísažní a na jeho voľbe sa podieľala rada sto mužov (centumviri). Mal byť zvolený jednohlasne. Na zasadaniach mestskej rady sa zvykli aj pohostiť (chlieb, teľacie, ryby, med a pivo).
Richtárovi, ako najvyššiemu reprezentantovi samosprávy, podliehalo celkové vedenie mesta, hospodárstvo a súdnictvo. Úradoval na radnici, v prípade potreby aj vo svojom dome, čo je v niekoľkých prípadoch priamo doložené. Na richtára sa kládli morálne a povahové požiadavky. Mal byť zbožný, spravodlivý, striedmy v jedení a pití, spoľahlivý v danom slove, dodržiavaní ústneho tajomstva, nerobiť rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Mal byť uvážlivý v slovách a skutkoch, nesmel krivo prisahať, mal byť bezúhonný, nemať nič s vraždou, cudzoložstvom či úžerou, mal byť cnostným a žiť v usporiadanom manželstve a nosiť predpísaný odev.
Počas svojho úradovania mal rôzne výhody a úľavy (napríklad neplatil dane), keďže sa nemohol angažovať vo svojom pôvodnom zamestnaní a strácal svoj riadny príjem. Za richtárčenie nebol platený. Finančné zisky mu plynuli aj z časti vyrubených pokút a trestov. Trestom za slovnú neposlušnosť voči richtárovi či prísažným bolo pokutovanie alebo vytrhnutie jazyka obžalovanému. Za činy neposlušnosti sa malo zaplatiť alebo mal dotyčný prísť o hlavu. Ak richtár úmyselne prepustil väzňa z väzenia na slobodu, mal odstúpiť zo svojej funkcie a mal byť zvolený nový richtár. Ak by sa previnil richtár či prísažní, boli dvojnásobne potrestaní. Ak vycestoval úradne v mene mesta, mesto hradilo cestovné výdavky, občerstvenie i reprezentatívny odev. Tak tomu bolo napríklad v roku 1442, kedy sa na cestu richtára zakúpili potraviny, sviečky, kôň za 8 zlatých., opravilo sa richtárove sedadlo/sedlo za 50 denárov, kúpil sa lakeť poľského súkna za 350 denárov, krajčírovi za ušitie šiat pre richtára dalo 400 denárov a za podšitie richtárovho plášťa 500 denárov.