Osudový Prešov (Harald Skala)
8. augusta 1823 zomrel v Prešove generálmajor František Maximilian Jozef Des Fours, gróf de Mont et Athienville. Kto vlastne bol tento generál s francúzsky znejúcim menom a aký osud ho zavial do ďalekého Prešova?
Des Foursovia boli starou lotrinskou šľachtickou rodinou, žijúcou neďaleko mesta Nancy. Dávny predok Mikuláš Des Fours prišiel na začiatku 30-ročnej vojny do Čiech, bol plukovníkom vo vojsku Albrechta z Valdštejna, od ktorého dostal r. 1628 panstvo Hrubý Rohozec v severných Čechách. V nasledujúcich storočiach rodina získala ďalšie panstvá v Čechách i na Morave.
František Maximilián sa narodil 8. augusta 1765 v Prahe, kde jeho rodičia vlastnili panský dom. Mladosť strávil na panstvách rodičov v juhočeských Velharticiach a Hrádku pri Sušiciach. V 17-ich rokoch vstúpil v hodnosti kadeta do c. k. armády, ktorá sa mala stať jeho domovom na celý život. V rokoch 1782 – 1791 vystriedal niekoľko plukov a v r. 1791 dostal hodnosť rotmajstra v kyrysníckom pluku č. 8 Hohenzollern. S týmto plukom sa vyznamenal v bojoch s Francúzmi na západe Nemecka a bol niekoľkokrát ranený. Zrejme na základe týchto zranení požiadal v júli 1796 o prepustenie z aktívnej služby.
V nasledujúcich rokoch žil na svojich majetkoch v Čechách. V roku 1796 sa oženil a o rok nato sa manželom narodila prvá dcéra. Pokojný život v súkromí však nemal dlhé trvanie. Koncom r. 1800, keď hrozila nová vojna s napoleonským Francúzskom, bola z príkazu arcivojvodu Karola zvolaná domobrana. Dostala meno „Légia arcivojvodu Karola“. Gróf Des Fours hneď ponúkol arcivojvodovi svoje služby a ten ho vymenoval za majora a veliteľa 14. práporu domobrany. V r. 1805 znovu obliekol uniformu, keď bol vymenovaný za veliteľa novozaloženého Moravsko-sliezského poľovníckeho práporu dobrovoľníkov. Prápor do bojov nebol nasadený, až do januára 1806 tvoril časť posádky olomouckej pevnosti, potom bol rozpustený a gróf Des Fours bol demobilizovaný.
Najlepšie roky jeho vojenskej kariéry začali po r. 1807, keď bol menovaný za podplukovníka kyrysníckeho pluku č. 1 Kaiser Franz. Majiteľom tohto pluku bol samotný cisár. Bol to najexkluzívnejší pluk c. k. armády a pre každého šľachtica bolo mimoriadnou cťou v tomto pluku slúžiť.
Nový podplukovník bol pluku predstavený v Sáros Pataku, vtedajšom garnizóne pluku, z ktorého bol pluk prevelený do Bavorska. Tu mal gróf Des Fours opäť príležitosť sa vyznamenať v bitkách pri Regensburgu a Eggmühle. Vo veľkej bitke pri Asperne 21. – 22. 5. 1809 velil ako zástupca plukovníka celému pluku. Krátko po bitke bol povýšený na plukovníka a zároveň sa stal i veliteľom pluku. Svoj pluk potom viedol do ďalšej veľkej bitky pri Wagrame v júli 1809. V októbri 1809 bol podpísaný mier a Des Foursov pluk bol premiestnený do mierového garnizónu v Uhorsku. Nudný život sa zmenil až v auguste 1811, keď bol pluk prevelený do Bratislavy ako čestná stráž počas zasadania uhorských stavov. Pri tejto príležitosti vykonal cisár František I. prehliadku svojho pluku.
Slávnostných príležitostí bolo viac. 1. 7. 1813 navštívila pluk ruská veľkokňažná Mária Pavlovna. Na prosbu plukovníka Des Fours venovala pluku ozdobnú stuhu na jeho zástavu, ktorá mala byť zakrátko vysvätená. To sa stalo 19. 8. 1813 pri prehliadke celej armády v poľnom tábore pri Vranom nad Vltavou. Na prosbu grófa Des Fours pribili cisár František I., ruský cár Alexander a pruský kráľ Viliam III. do žrdi na zástavu tri strieborné klince. Ďalšiu stuhu neskôr venovala pluku dcéra pruského kráľa Charlotta.
Krátko nato sa pluk premiestnil do Saska, kde bol gróf Des Fours povýšený na generálmajora. Zároveň mu zverili brigádu pozostávajúcu z bývalého pluku cisárskych kyrysníkov a švališerského pluku „O´Reilly“. S touto brigádou zasiahol 13. a 14. 10. 1809 do bojov pri obci Libertwolkowitz. Pri stretnutí s francúzskou ťažkou jazdou ukázal gróf Des Fours mimoriadnu statočnosť a taktické umenie. Hoci bol v boji ranený, zostal na čele svojich jazdcov až do jeho konca. Ešte nedoliečený sa zúčastnil aj najväčšej bitky napoleonských vojen pri Lipsku. Napoleon bol porazený spojeneckou rusko-rakúsko-pruskou armádou, vedenou kniežaťom Karlom Schwarzenbergom. Des Foursova brigáda niekoľkokrát zaútočila na najohrozenejších miestach, čím prispela nemalým dielom k víťazstvu spojencov. Krátko po bitke bol gróf vyznamenaný najvyšším vojenským vyznamenaním monarchie Rytierskym krížom radu Márie Terézie. Víťazné armády potom prenasledovali nepriateľov do Francúzska.
Des Foursova brigáda, pridelená k zboru korunného princa Württemberského, sa 25. 3. 1809 stretla s vojskami najskúsenejších Napoleonových maršalov Marmonta a Mortiéra neďaleko Fére-Champenoise 120 km na východ od Paríža. Hoci boli Francúzi v početnej prevahe a ich armáda pozostávala časti z elitnej pechoty, princ Württemberský neváhal okamžite zaútočiť. Po ťažkých bojoch, v ktorých sa Des Foursovi jazdci i on sám mimoriadne vyznamenali, sa nepriateľ rozutekal. Za úspešné velenie vo francúzskom ťažení udelil ruský cár Alexander v auguste 1814 grófovi Des Fours Rytiersky rad sv. Anny.
Po podpísaní mierovej dohody 30. 5. 1814 zostal gróf Des Fours pri okupačnej armáde vo Francúzsku ako vojenský veliteľ mesta Colmar. Vojna sa skončila konečnou porážkou Napoleona v bitke pri Waterloo, po ktorej bol gróf Des Fours v rovnakej funkcii preložený do Segedína, odtiaľ potom do Jágru (Eger).
Roku 1819 mu francúzsky kráľ Ľudovít XVIII. udelil Kríž čestnej légie a on sám bol v tom istom roku bol preložený do Prešova. Či aj tu vykonával funkciu veliteľa mesta sa nám nepodarilo zistiť.
Akokoľvek bola vojenská kariéra grófa Des Fours úspešná, jeho súkromné osudy boli smutné, ba tragické. V r. 1817 bolo jeho manželstvo rozvedené, zo štyroch detí prežila len dcéra Mária Františka Romana, manželka baróna Karla Theodora Sturmfeldera v. Oppenweiler. Tragický osud mala druhorodená dcéra Adela. Vo veku 10 rokov sa zoznámila s českým spisovateľom Janom Evangelistom Purkyněm, ktorý bol vtedy súkromným učiteľom na Blatenskom panstve. Zrejme sa doňho neskôr i zamilovala a ťažko niesla jeho odchod do Vroclavy a jeho sobáš. Obaja však zostali i naďalej v písomnom styku. Pri pečatení listu Purkyňemu 3. 3. 1846 v Merane sa jej od sviečky chytili šaty a ona zhorela.
Gróf Des Fours zomrel v Prešove 8. augusta 1823, opustený, bez duševnej útechy akýchkoľvek príbuzných. Či bol v Prešove i pochovaný sa nám nepodarilo zistiť. Bol posledným mužským príslušníkom velhartickej vetvy rodu Des Fours, ktorá nim vymrela po meči. Jeho portrét sa nachádza v rodinnej galérii na hrade Hrubý Rohozec neďaleko Turnova v severných Čechách.