Požiare v Prešove (Blahoslav Lazorík)
Vďaka kráľovským privilégiám, nebývalému rozvoju obchodu i remeselnej výroby stal sa Prešov už v období stredoveku významným hospodárskym, politickým, vojenským a kultúrno-vzdelávacím centrom. Mestu sa však v jeho dlhodobej histórii nevyhli ani tragické udalosti. Okrem vojenských akcií mu najviac uškodili morové epidémie a nespočetné ničivé požiare, ktoré v priebehu niekoľkých hodín dokázali ohroziť majetok i životy chudobných aj zámožných obyvateľov. Keďže prevládali budovy s ľahko zápalnými strešnými krytinami, vo dvoroch sa uskladňovali krmoviny, slama a rôzne suroviny remeselníkov a obchodníkov, čo zvyšovalo nebezpečenstvo požiaru. K tomu sa pridružoval nedostatok vody, s čím zápasilo mesto od najstarších čias. Ako často sa v histórii Prešova vyskytovali rozsiahlejšie požiare so zhubnými následkami ukazuje nasledujúci prehľad.
Prvý požiar, o ktorom sú archívne záznamy, bol v roku 1418. Podľa slov kráľa Žigmunda domy zhoreli až do základov, z čoho sa dá usudzovať, že prevažovali stavby z dreva. Pri požiari v roku 1441 zhorel Kostol sv. Ladislava. Za vystopovanie podpaľača požiaru roku 1500, bol odmenený maliar Peter a osoba menom Bernat 64 denármi. Požiar v máji 1504 zničil na hlavnej ulici 40 domov, takže stavebné práce v tom čase na výstavbe Kostola sv. Mikuláša na určitý čas nepokračovali. Roku 1526 Prešov spolu s predmestiami úplne vyhorel, preto kráľ Ľudovít II. na dobu 12 rokov oslobodil mesto od všetkých daní. Rozsiahly požiar, ktorý spôsobil mestu veľké škody roku 1554, donútil kráľa Ferdinanda I. listinou vydanou 1.12.1554 oslobodiť postihnutých na štyri roky od všetkých daní. Od daní na osem rokov boli panovníkom Maximiliánom II. oslobodení obyvatelia mesta, ktorých poškodil požiar v r. 1566. Ďalší požiar sa spomína v roku 1583. Od blesku zachvátil požiar Prešov na Veľký piatok roku 1643. Významný český exulant Jakub Jakobeus pri tejto príležitostí predniesol kázeň Pascha lachrimosum... (Žalostná Veľká noc), Kázání slova božího na den Velikonoční, ke potěšení zarmoucelým pánum Měšťanům.
Nasledovali požiare v rokoch 1672 a 1678. Roku 1679 pri hornej bráne zhorelo 20 domov. Čo nezničil požiar, to dokončil mor. Mesto vtedy stratilo približne tritisíc obyvateľov. Na Popolcovú stredu 7. 3. 1696 zhorela takmer polovica mesta. Pridružil sa k nemu opäť mor, Nažive ostala len polovica obyvateľstva. Požiare v rokoch 1711, 1714 a 1720 vypukli v krátkom časovom rozpätí. Pri poslednom z nich vyhorelo kolégium, bolo zničených 32 domov, 2 kostoly a budova mestských kúpeľov. Roku 1763 následkom požiaru vybuchol mlyn na pušný prach a poškodil budovy ležiace v jezuitskej záhrade, ktorá bola pod dnešnou budovou Tesca smerom k železničnej trati. Mali v nej tiež včelín a rybník. 5. júla 1788 vypukol požiar v kláštore minoritov pričom všetky domy na Hlavnej ulici zhoreli, vrátane Kostola sv. Mikuláša. Pripomína to dátum požiaru nad jeho severným vchodom: 1788 DIE 5 JULY. Keďže roku 1787 Jozef II. zrušil kláštor minoritov v Prešove, rozšírila sa správa, že kláštor podpálili sami minoriti z pomsty a sfanatizovaný dav tiahol do budovy kláštora, kde našli iba jedného bezvládneho rehoľníka, ktorému však neublížili. 7. februára 1820 zhorela strecha evanjelického kolégia. Požiar vznikol od komína, v susedstve ktorého učiteľ Szenowitz mal uskladnené svoje seno. Prešovská ochotnícka divadelná spoločnosť, ktorej členmi boli výlučne katolíci 12. marca tohto roku odohrala divadelnú hru Kotzebueho Die falsche Scham (Falošná hanba) a čistý výťažok vo výške 200 forintov odovzdali do rúk dozorcu kolégia. Vďačné kolégium mená týchto prešovských katolíckych občanov zvečnili vo zvláštnej zápisnici.
Ďalšie ničivé požiare zaznamenávame v rokoch 1835, 1841 a 1845. Posledný požiar zničil mesto tak, že na jeho obnovu museli pozvať tesárov aj zo susedných miest. Zhubné požiare vážne narúšali finančný rozpočet mesta. Suma za opravy v roku 1846 činila 4154 zlatých. Túto čiastku pre neschopnosť mesta musel uhradiť štát. Nasledoval požiar františkánskeho kostola roku 1870, pri ktorom bol zničený hlavný oltár. O šesť rokov neskôr vypukol veľký požiar na Slovenskej ulici, našťastie bolo bezvetrie a zhorelo iba 10 domov. Podľa týždenníka Felvidék pri hasení nastal zmätok, k dispozícii nebola ani voda, preto časopis neskôr súril založenie dobrovoľného hasičského zboru v Prešove. Pri požiari roku 1886 bola silne poškodená veža Kostola sv. Mikuláša.
Avšak požiar s najtragickejšími následkami pre mesto v jeho histórii vypukol v piatok 6. mája 1887. Vznikol na Jarkovej ulici v dome č. 362, ktorého majiteľom bol Andrej Hortulányi. Zhorelo skoro celé mesto. Okrem 482 budov zhoreli na cintoríne všetky krypty a kríže, na Hlavnej ulici gaštany. Požiaru padlo za obeť 7 osôb, ďalších 100 osôb bolo ťažko ranených. Požiar vypukol o 10. hodine dopoludnia, avšak o hasení a zachraňovaní možno hovoriť až v neskorých odpoludňajších hodinách, keď na telegrafickú výzvu poslali z Košíc jednu striekačku a zvláštnym vlakom pricestovalo 16 vycvičených hasičov, ktorí vynaložili nadľudské sily na zastavenie a lokalizovanie požiaru. Veľkú prácu vykonali hasiči z Veľkého Šariša a Solivaru, ktorí sa ešte pred Košičanmi snažili zabrániť šíreniu požiaru. Asistovalo aj vojsko z Košíc, Prešova a Sabinova, ktoré v odpoludňajších hodinách, v noci a počas ďalších dní neúnavne pracovalo pri lokalizovaní, záchrane a odstraňovaní trosiek. Miestne noviny Eperjesi Lapok (Prešovské noviny, roč.1887, č.30) konštatovali, že príčinou rozsiahlej katastrofy bol malý počet hasičov, nedostatočná podpora hasičstva, zlé technické vybavenie a nedostatok vody pre striekačky. Dážď prišiel, až keď zhubný požiar dokončil svoje dielo. Pršalo potom štyri týždne. Nevyriešený problém výstavby prešovského vodovodu mal rozhodujúci vplyv na veľký rozsah požiaru.
Celková škoda presahovala 2 mil. forintov. Následkami požiaru sa zaoberal aj uhorský snem. Cisár František Jozef odpustil platenie daní a z vlastnej pokladne vyplatil mestu 10 tisíc forintov. Pomáhali všetky vrstvy obyvateľstva, ba aj tí najchudobnejší. Robotníčky košickej tabakovej továrne zozbierali 600 zlatých, robotníci Veľkošarišského mlyna 556 zlatých. Spomenieme tiež zásluhu spisovateľa Móra Jokaiho, ktorý podnietil vydanie almanachu Segitség (Pomoc), do ktorého prispelo vyše 100 významných maďarských literátov a 50 výtvarných umelcov. Výťažok z neho bol venovaný v prospech požiarom postihnutých miest Nagy-Károly, Törockö a Prešov. Za pomoc, ktorú poskytol mestu, bol zvolený za čestného občana mesta Prešova. Do Prešova pricestoval 1. júla 1888, aby prevzal diplom o čestnom občianstve. Bol slávnostne privítaný cigánskou hudbou za znenia Rákociho pochodu.
Častý výskyt požiarov, ktoré v priebehu stáročí postihli Prešov vyvolávajú otázku, aké opatrenia jeho obyvatelia a predstavení urobili, aby minimalizovali často katastrofálne následky tohto živlu na hospodársky a kultúrno-spoločenský rozvoj mesta. Je to však už ďalšia rovnako zaujímavá a významná téma.