Právo i spravodlivosť a zamestnania, ktoré pomáhali Prešovu udržať poriadok aj v stredoveku (Marcela Domenová)
S právom a dodržiavaním poriadku v meste súviseli platení mestskí sluhovia a pri výkonoch trestu i mučení bol potrebný kat. Pri čistení mesta platilo mesto nádenníkov, ale aj šarhu, ktorý likvidoval a odvážal potulné zvieratá – psov. Platilo sa mu podľa potreby aj za drobné práce spojené so súdnictvom, ako stráženie väzňov a čistenie mesta najmä v čase po požiari, kedy bolo potrebné odpratávať mrciny.
Väznica bola v správe mesta, ktoré financovalo jej údržbu, stráženie, potraviny pre väzňov (chlieb, mäso, pivo). Na osvetlenie väznice slúžili sviece, ktoré sa mohli zaobstarať aj pre potreby mučenia – pálenie tela delikventa. Delikventov (miestnych i Neprešovčanov) väznili len kratšiu dobu, a to počas vyšetrovania, procesu a pred vykonaním popravy.
Najstaršie písomné zmienky o väznici sa viažu k roku 1424. Jej poloha sa spájala so Slovenskou ulicou v severovýchodnej časti mesta. Budova, zvaná dodnes ako Caraffova väznica, bola prestavaná približne v rokoch 1504 – 1509 a slúžila na úschovu mestských mier, váh a príslušenstva vinárne. To, či slúžila aj ako väznica nevieme vierohodne dokázať, hoci pomenovanie budovy, ktoré pretrvalo do súčasnosti naznačuje, že v istých situáciách ako väzenie pravdepodobne aj poslúžila. Niektorí historici uvádzajú, že v 16. storočí sa nachádzalo väzenie (provizórna, nekamenná stavba) na predmestí Prešova.
Mestský sluha zvaný praeco alebo bedellus, bol na prelome 15. a 16. storočia riadnym plateným zamestnancom mesta s týždenným platom 25 denárov. Bol aj pomocníkom pri vykonávaní spravodlivosti a pri strážení odsúdených. Mohol zastávať aj služby povozníka, zvoniť na trhu a popri mzde dostával od mesta poltopánky, pivo i drevo. Zaujímavé je, že toto drevo mohlo slúžiť nielen na kúrenie v príbytku, ale aj na zhotovenie hranice pri upálení.
Popri richtárovi, ktorý zastával tiež post sudcu, už v stredovekom Prešove pôsobil prokurátor, t. j. právnik – advokát, ktorého mesto v prípade potreby najímalo. Prezrádzajú to nepravidelné platby z mestskej pokladne, ktoré boli starostlivo zaevidované. Prokurátorom mohol byť len človek s patričným vzdelaním. Ak sa viedlo pojednávanie s obžalovaným, prokurátor na ňom nesmel chýbať. A predsa sa našli výnimočné situácie, ktoré uvedené pravidlo porušovali. Prokurátor sa nemusel dostaviť na pojednávanie len vtedy, ak to znemožňovali mimoriadne udalosti, napríklad v prípade moru, vojny, prípadne ak nebol v Prešove, nachádzal sa ďaleko od neho a veľká vzdialenosť mu bránila včas sa dostaviť na výkon jeho funkcie. Pravda, v takom prípade ani nemusel vedieť, že mesto jeho službu potrebuje.
Ani v stredoveku nešlo vždy všetko podľa pravidiel a aj vtedy sa objavovali podvodníci, ktorí si chceli zarobiť na úkor iných. Týkalo sa to aj funkcie prokurátora. Ak svoje služby ponúkol mestu falošný prokurátor a mesto na to prišlo, tak bol takýto podvodník potrestaný. Potrestaný však bol aj v prípade, ak zastupoval obe sporné stránky. Najstaršie písomné zmienky o prešovských prokurátoroch trvalo bývajúcich v meste sa viažu k roku 1428. Vtedy v meste pôsobil prokurátor menom Štefan. Výdavky mesta na jeho cesty predstavovali aj 20 zlatých. Ak to bolo potrebné, Prešov si objednával tiež služby cudzích prokurátorov.
Vykonávateľom trestov na živote a tele bol kat a jeho pomocníci. Právo vynášať hrdelné rozsudky – právo meča – mal Prešov od roku 1374, ale najstaršie písomné zmienky o vykonaní hrdelného trestu sú z roku 1385. V zachovaných písomných dokumentoch, účtoch mesta sa nezvykli uvádzať ani krstné mená katov, podobne ani výdavky na ich odev. Katov si mestá navzájom aj požičiavali. Prešov nemal vlastného kata. Podľa starších výskumov ho mesto nemalo až od roku 1522. Keď ho potrebovalo, tak si ho jednoducho požičalo od iného mesta, kde si takúto profesiu udržiavali. Najčastejšie si ho Prešovčania požičiavali zo susedných Košíc, alebo z Levoče.
Výdavky na vyšetrovanie obvineného a na jeho popravu boli vždy vysoké. Také boli aj na prelome 15. a 16. storočia. Napr. v roku 1500 zaplatilo mesto zo svojej kasy za celý priebeh vypočúvania a potom aj za popravu nemenovaného lúpežníka 22,5 zlatých. Lúpež sa pritom udiala mimo mesta. Bola to vysoká odmena, keď vieme, že za vykonanie popravy – sťatím, obesením alebo upálením, ale aj za vyobcovanie z mesta, za odseknutia ucha sa platilo katovi jedným zlatým za každého odsúdeného.