Mecenáška prešovského evanjelického kolégia: Johana Róth-Teleky (Libuša Franková)
Prešovské kolégium patrilo v 19. storočí k významným školským inštitúciám Evanjelickej cirkvi a. v. v Uhorsku. Prepojenosť na kultúrne vyspelejšiu západnú Európu, predovšetkým na nemecké univerzity prinášala skvalitňovanie jeho vzdelávacej a vedeckej činnosti. A to aj vďaka profesorom, ktorí prevažne získali vzdelanie v zahraničí. Kolégium od svojho počiatku neustále zápasilo s finančnými problémami, keďže prijímalo predovšetkým slovanských učiteľov a študentov zo sociálne slabších rodín, ktorým sa snažilo pomáhať finančne aj materiálne. Uprednostňovalo ich najmä pri poskytovaní štipendií. Disponovalo s nimi v podobe študijných základín. Pri ich založení darcovia zvyčajne určovali podmienky udelenia štipendií, a to spravidla pre chudobných študentov, alebo študentov zo šľachtických rodín. Prípadne boli základiny orientované profesijne, alebo miestom sídla školy. V každom prípade však študent musel spĺňať kritériá dobrého prospechu a správania. Štipendijné základiny zakladali mecéni, inšpektori alebo bývalí študenti kolégia. V rokoch 1804 – 1848 malo kolégium k dispozícii približne 58 základín a nadácií, ktoré boli určené na hradenie výdavkov školy, alumnea, teda jedálne s ubytovaním a štipendií v celkovej sume 18 584 zlatých a 25 grajciarov. K významným základinám kolégia do polovice 19. storočia patrila od r. 1725 Löffelholczova základina (2000 zlatých) pre študentov zo šľachtických rodín, od r. 1764 základina Daniela Ujháziho (1000 zl.), od r. 1803 základina superintendenta Samuela Nikolaia, ktorou v podobe testamentu odkázal po 1000 zlatých kolégiu a alumneu a 2000 zlatých na vyplácanie štipendií študentom v najvyšších triedach, od r. 1819 základina Štefana Roškovániho (4000 zl.) pre študentov zo šľachtických rodín a celý rad ďalších.
K významným mecénom školy v prvej polovici 19. storočia patrila šarišská šľachtičná Johana Róth-Teleky. Dňa 21. júla 1812 založila základinu v podobe testamentu, ktorú malo kolégium k dispozícii od 2. novembra 1813. V testamente poukázala na svoju povinnosť odkázať evanjelickým školám finančnú čiastku „obzvlášť preto, že to nebolo dopriate jej manželovi“. Ako „večný základ“ zanechala pre študentov evanjelického augsburského vyznania 100 000 zlatých, zdôrazňujúc dôležitosť „podpory vzdelaniachtivým ľuďom“. Na základe testamentu sa štipendium malo poskytovať pre šesťdesiatich, v prípade potreby najviac pre sto chudobných mladých šľachticov a ďalších žiakov zo sociálne slabších vrstiev, alebo pre tých študentov, ktorí sa chceli stať kňazmi, učiteľmi či lekármi.
Štipendium grófky malo byť na základe testamentu vyplácané na jednej, alebo viacerých evanjelických a. v. školách v Uhorsku, a to na základe rozhodnutia evanjelických superintendentov a pri rovnomernom rozdelení výšky štipendií. Vyplácané mali byť dvakrát ročne po 100 a 60 zlatých. Výber štipendistov zverila grófka „popredným činiteľom cirkvi, učiteľom a hlavnému inšpektorovi evanjelických škôl“. Každoročným vyhodnotením nakladania s finančnými prostriedkami z testamentu poverila evanjelických superintedentov a generálneho školského inšpektora evanjelickej cirkvi a. v. tak, „aby sa nestratil ani groš a boli využité na určené ciele“. Využívali ich nielen študenti prešovského evanjelického kolégia, ale aj bratislavského evanjelického lýcea. Študenti sa o vyplácanie štipendií začali uchádzať vo vyššej – siedmej triede rétoricko-poetickej a v odporúčaniach profesorov boli najčastejším odôvodnením konštatácie „chudobný, usilovný a slušný“.