Neznámi Šarišania (Patrik Derfiňák)
„Keď som sa po desiatich dňoch prebral z bezvedomia, prvé čo som videl bola rakva a čerstvo vykopaný hrob, ktorý pre mňa už pripravili moji spoločníci ...“.
Takto začal svoju prednášku vo veľkej dvorane prešovského evanjelického kolégia v októbri 1894 rožkoviansky rodák Eugen Bánó (1855-1927). Tento príslušník starobylého a široko rozvetveného zemianskeho rodu bol v tom čase v celom Uhorsku veľmi populárnou osobnosťou. Pritom spočiatku nič nenaznačovalo, že by sa mohol stať verejne známym. Po maturite na prešovskom gymnáziu vyštudoval námornú akadémiu v Rijeke. Počas štúdia precestoval celú Európu, nakoniec sa však zamestnal ako úradník uhorských železníc. Po viac ako desiatich rokoch nudnej kancelárskej práce odišiel v tridsiatich štyroch rokoch do výslužby a začal sa venovať cestovaniu po južnej a strednej Amerike. Prešiel Venezuelu, Kubu, Mexiko, Panamu, Kostariku, Nikaraguu, Honduras, Guatemalu a ostrovy Karibiku. Keďže nemal nadbytok peňazí, príležitostne pracoval, napríklad u venezuelských železníc. Popri tom postupne začal, v rôznych periodikách publikovať rôzne zaujímavosti a postrehy, ktoré sa nakoniec stali základom pre viaceré jeho knižné publikácie.
Začiatkom 90. rokov 19. storočia sa nakoniec usadil v pralesnej oblasti Mexika. Založil tu rozsiahle kávové a tabakové plantáže. Keď v roku 1894 pricestoval na pol roka späť do Uhorska, ubytoval sa v rodných Rožkovanoch. Pravidelne cestoval do Prešova a najmä Budapešti, kde u viacerých ministrov jednal o možnostiach obnovenia vzájomného obchodu s Mexikom. Ten bol totiž úplne zastavený po poprave mexického cisára Maximiliána, brata Františka Jozefa I. Edmund Bánó sa pri tom usiloval využiť svojich početných príbuzných a priateľov v Uhorsku, ale opieral sa aj o blízke priateľstvo s mexických prezidentom Diazom. I keď bol doslova zaplavený množstvom žiadostí o prednášky a vystúpenia, zúčastnil sa iba na dvoch podujatiach. Jedno z nich bolo pre členov Zemepisnej spoločnosti pri Uhorskej akadémii vied v Budapešti a druhé, už spomínané v Prešove.
Po návrate do Mexika sa v nasledujúcich rokoch venoval rozširovaniu svojich plantáži. Keď však nastalo obdobie, keď by ako už naozaj bohatý človek mohol bezstarostne žiť, v roku 1903 zničil jeho viac ako desaťročné úsilie tropický cyklón. Zo dňa na deň zostal úplne bez prostriedkov. Ako takmer päťdesiatnik musel začať úplne odznova. Vďaka znalosti siedmych jazykov a skúsenostiam, ktoré nadobudol pri cestovaní a obchodovaní, našiel nakoniec uplatnenie v diplomatických službách. Paradoxne sa, ako zamestnanec mexickej diplomacie, na svoju prvú misiu vrátil do rodného Uhorska. Neskôr pracoval, nielen pre Mexičanov, ale tajne i pre uhorské ministerstvo zahraničných vecí v Egypte. Kvôli jeho tunajšej činnosti ho v priebehu prvej svetovej vojny zajali Angličania. Vážnejším dôsledkom sa však vyhol vďaka mexickému občianstvu. Po rozpade habsburskej monarchie sa nakoniec usadil v Španielsku, kde aj zomrel. Napriek tomu, že väčšinu svojho života strávil na cestách, na svoj rodný kraj nezabudol. Vždy spomínal na Prešov a pri každej príležitosti sa tu zdržal aspoň niekoľko dní. Navyše okrem toho, že napísal niekoľko populárnych cestopisov a odborných prác, pomerne pravidelne až do svojej smrti prispieval väčšími článkami aj do šarišských novín.